Po letih, morda celo stoletjih se vračam, ma princesse.
Samo Evropa se je postarala in morja so se razbrazdala,
pepelnato čelo se zrcali v prav takšno nebo.
Težke oči, kot bi bile od koga drugega, stopajo
po straneh z otroško erotiko, brez mene, ki me obhaja
žalost l’amour courtois. Stoletja bežijo tjavdan,
kot bi kamni iz vitezovega srca padali v srce bakroreza.
Senco svoje roke, ki me boža, bom prosil za roko,
pepelnato čelo se zrcali v prav takšno nebo.
Prah pada na naše duše in vesolje šepetaje cinglja z usti,
ki krvavijo v naročje mrtve Besede. Svetlolase dvorne dame
razpirajo baročne oči kot pahljače, v njihovi gladki in nežni polti
ovenelo sonce prižiga kri, iz katere se vrti Zemlja.
Rog samoroga ali pa McLaren švigne mimo mojih oči
in pristane globoko v meni. Zobje šklepetajo, ko
umetna inteligenca zbira s soncem prepojene tulipane.
Trubadur pijan od vina iz vrtnic sanja pesem, ki odpira
ustnice hologramu, veke pa pusti pasti na sive zaslone.
Pozlačen koder v dlani razširja vonj po kitajski kuhinji.
Skozi zastrt zaslon vidim uglajeno družbo nad planetom
in fevdalca, ki po širokem stopnišču vstopa v apokalipso.
V rokah držim atome, jedrske konice in sateliti
umivajo razpadajoče se stene planeta, ki jih je
razparala mirna roka časa. Zaman segam za rokami, ki se
niso nikoli dotikale umetne mase. Krvava usta dvigam od kamna,
ki se je pred stoletji dotikal tvoje kože, princesa.
iz slovaščine prevedla Špela Šramel
Vraciam sa po rokoch a či po storočiach, ma princesse.
Iba Európa na mapách zostarla a moria zvráskaveli,
popolavé čelo odráža to isté popolavé nebo.
Oči ťažké, akoby patrili komusi inému, kráčajú
stránkami s detskou erotikou, bezo mňa, ktorého obchádzajú
smútky l` amour courtois. Storočia kamsi odlietajú,
akoby padali kamene zo srdca rytiera v srdci medirytiny.
Popýtam o ruku tieň vlastnej ruky, čo ma pohladí,
popolavé nebo odráža to isté popolavé čelo.
Prach padá na naše duše a vesmír cinká šepotom úst,
krvácajúcich do lona mŕtveho Slova. Plavé dvorné dámy
roztvárajú barokové oči ako vejáre, v ich jemnej pleti
vädnúce slnko zapaľuje krv, z ktorej sa krúti Zemeguľa.
Roh jednorožca a či McLaren mihne sa mojim zrakom
a zapadne hlboko vo mne. Cvaknú zuby, keď
umelá inteligencia zbiera slnkom napuchnuté tulipány.
Trubadúr opitý vínom z ruží sníva pieseň, čo roztvorí
pery hologramu a viečka nechá klesnúť na šedé obrazovky.
Zlatistá kader leží v dlani a rozvoniava čínskou kuchyňou.
Cez zastretú obrazovku vidím decentnú spoločnosť nad planétou
a feudála, čo širokým schodišťom vstupuje do apokalypsy.
Medzi prstami držím atómy, jadrové hlavice a satelity
obmývajú rozpadávajúce sa steny planéty, vypárané
pokojnou rukou času. Iné ruky, čo sa nikdy nedotýkali
umelej hmoty, mi chýbajú. Krvavé ústa dvíham z kameňa,
ktorý sa pred storočiami dotkol tvojej pokožky, princezná.
